Naša nadácia si vyvolila dvoch patrónov, aby bdeli nad jej činnosťou a chránili jej podporovateľov. Jána Simonidesa a Jána Vojtaššáka. Sami nič nezmôžeme, preto sme si vyvolili orodovníkov u Nebeskeho Otca, ktorí nám pomáhajú a ich svedectvo viery nás povzbudzuje vo vytrvalej činnosti pre spoločné dobro v našej krajine.

Páter Ján Simonides – jezuita

jan_simonides

  Mons. Ján Vojtaššák – biskup

Ján Vojtaššák – Wikipédia 

Dovoľte prosím, aby sme vám predstavili patrónov nadácie Slovakia Christiana.

 

Ján Simonides

Ctiteľ Panny Márie.

mučeník a obranca viery. 

Na tele stále nosil kajúci pás, hoci bol chorľavý, isté dni sa prísne postil a trýznil, aby vyprosil obrátenie mnohých duší. Svojím príkladom slúžil na povzbudenie aj iným. Cítil sa Slovákom po celý svoj život, svedčí o tom aj jeho zápis pri vstupe do Spoločnosti Ježišovej. O jeho pôvode možno čítať: “Slovák z Bijacoviec na Spiši.” Ako vzdelanie sa uvádza “rétor”, teda absolvent gymnázia. Pozoruhodný je záznam o rečiach, ktoré ovládal: latinčinu, ktorá sa v tom čase vyžadovala od absolventa gymnázia, ďalej slovenčinu – svoju materinskú reč – a napokon “nie veľmi maďarsky”.

Narodil sa 27.12.1639 v Bijacovciach (Spiš). Pochádzal pravdepodobne z protestantskej rodiny (pôvodné priezvisko znelo Šimon), ktorá konvertovala na katolícku vieru. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Spišskej Kapitule a v Košiciach, kde bol 14.10.1659 prijatý do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Trenčíne v r.1659-1660. Po noviciáte učil rok na gymnáziu v Trnave, potom nasledovalo štúdium filozofie na Košickej univerzite a v r.1665/6 (alebo 1666/7) učil na gymnáziu v Užhorode. Potom sa vrátil do Košíc na teologické štúdiá, po ich absolvovaní bol ako 31-ročný vysvätený za kňaza.

Jeho prvým pôsobiskom bola v r.1671 rožňavská misia, kde jezuiti pôsobili pre veľkú oblasť Gemera. Zanedlho ho predstavení poslali do Ružomberka, kde bolo stredisko misie pre Liptov a Oravu. Účinkoval najmä v Nižnej na Orave, neskôr v Palúdzke. Istý čas strávil v sídle rehoľnej provincie vo Viedni. (Presné roky jeho pobytu na uvedených miestach sa v jednotlivých prameňoch nezhodujú.) Z Liptova odišiel v r.1673 do senickej misie.

V Senici pôsobil ako misionár a administrátor fary spolu s P.Mikulášom Blaškovičom SJ a Václavom Kyselým SJ. Mali tu na starosti rozsiahlu oblasť mnohých okolitých obcí.

Bolo to po krvavých udalostiach, keď v nedeľu 4.6.1673 protestanti z okolitých obcí, ktorí prišli do Senice na jarmok, napadli vojakov miestnej posádky, ktorí sa zúčastňovali procesie Božieho Tela a potom vtrhli do katolíckeho kostola, pričom mnohých zranili, a medzi zabitými bol aj katolícky farár z Dojča Michal Štvrtecký, ktorý utŕžil 6 rán do hlavy. Pri odvete v júli vojsko Senicu i ďalšie dediny v okolí zničilo a podpálilo. V Senici nezostal po zásahu žiaden dom celý, v Prietrži zostal len jeden dom neporušený. Po týchto udalostiach senický farár Michal Čermák prevzal faru v Dojči po zavraždenom M.Štvrteckom.

Za týchto okolností pôsobenie jezuitov vôbec nebolo ľahké. Historik F.Kazy píše, že v Senici “traja pátri žili natlačení v chatrči málo chránenej proti dažďu, vetru a zime. Pokrmom im býval tanier polievky alebo nejaký prívarok a chlieb jedli len vo sviatok”. Zo Senice išiel P.Simonides pôsobiť do Sobotišťa, Vrboviec a napokon v r.1674 na Turú Lúku.

Pôsobenie jezuitov v týchto obciach bolo náročné, ale prinášalo i svoje ovocie. H.Kapitulský píše, že “počas senickej misie získali 71 duší, medzi nimi aj niekoľkých protestantských kazateľov”. J.Ch.Korec dokonca uvádza, že sa tu vrátilo do Cirkvi 1500 ľudí.

Taktiež Simonidesovo pôsobenie na Turej Lúke, kde bol r.1674 farárom (Némethy uvádza r.1673, čo je nepravdepodobné), bolo spojené s problémami. Tu ho v noci z 31.októbra na 1.novembra 1674 umučila skupina 40 mužov, zorganizovaných na myjavských kopaniciach kurucom Jánom Streženickým.

Muži vtrhli do jeho izby. Z očí im blčal hnev. Páter Simonides im ponúkol svoju skromnú stravu. Oni mu však odpovedali, že nechcú chlieb, ale jeho. Dodali, že viacerých farárov už poslali na druhý svet a on doplní trojicu.  A bola to pravda v tú istú noc títo muži zavraždili i myjavského farára Pavla Silesia a Mikuláša Végha, farára v Brezovej pod Bradlom.  Simonidesa vyvliekli pred kostol, zhodili ho na zem a tĺkli. Udierali ho cepmi, kyjom, sekali šabľou, ťali sekerou. Počas trýznenia Simonides šepkal modlitbu. Napokon doňho jeden z chlapov strelil. Mŕtvolu potom sekali, až kým ho celkom znetvorili. Na druhý deň našli telo miestni veriaci, ktorí ho previezli do Trnavy. Tam bolo pochované do krypty pod Kostolom sv. Jána Krstiteľa.

Zaujimavosťou je, že ho prepadli v čase, keď kľačal pred Ukrižovaným a modlil sa, zrejme aj za svojich trýzniteľov. Mal vtedy necelých 35 rokov.

V období krátko po jeho smrti mu ľudia vzdávali úctu ako svätcovi a mučeníkovi. V priebehu času sa však naňho zabudlo. Spomienku naňho oživil v prvej polovici 20. storočia spišský historik a kňaz Ján Vencko.

Po Venckovej smrti však katolícky kňaz Ján Simonides opäť upadol do zabudnutia. Vo viacerých internetových článkoch sa uvádza, že bol blahorečený v roku 1950, čo však nie je pravda. V skutočnosti v minulosti boli snahy o jeho blahorečenie, k čomu však doteraz zatiaľ nedošlo.

Výjavy z prepadnutia, mučenia a smrti P.Simonidesa,

podľa kresby  v sakristii katedrály sv.Jána Krstiteľa v Trnave

Na druhý deň niekoľkí verní veriaci bojazlivo “pozbierali” zmučené telo P.Simonidesa, naložili ho na voz a zaviezli do Trnavy. Tam ho prijali za hlaholu zvonov a pochovali v krypte jezuitského chrámu sv.Jána Krstiteľa, dnešnej katedrály.

V súčasnosti však už nie je možné identifikovať hrob Jána Simonidesa, pretože z hrobov v krypte katedrály boli odstránené nápisy. Miesto jeho posledného odpočinku pripomína kresba umiestnená v sakristii, znázorňujúca hlavu P.Simonidesa z profilu a scény jeho prepadnutia, mučenia, smrti a pohrebu.

Už viac ráz sa objavila snaha iniciovať proces jeho svätorečenia, avšak vždy doteraz bez výraznej odozvy kompetentných. Preto tu uvádzame modlitbu za jeho blahorečenie, povolenú Apoštolskou administratúrou trnavskou v r.1944 pod číslom 2002-44:

Modlitba za blahorečenie Jána Simonidesa

Milosrdný Bože, ktorý si ráčil kňazovi z nášho rodu Jánovi Simonidesovi udeliť toľko milostí, že za svoju vieru rukou jej nepriateľov svoj vzorný život položil, prosíme Ťa, vyslyš naše vrúcne modlitby. A ak je v Tvojich plánoch, aby bol v Cirkvi, za ktorú svoju krv vylial, oslávený, preukáž svoju vôľu tým, že nám udelíš túto zvláštnu milosť, o ktorú Ťa prosíme na jeho príhovor. Skrze zásluhy Pána nášho Ježiša Krista. Amen.

Sluha boží a spišský biskup mons. Ján Vojtaššák

thumbnail

patrí medzi významné osobnosti dejín slovenského národa, ako aj Cirkvi na Slovensku. Zomrel utýraný komunistickým -totalitným režimom, obetujúc sa za Slovensko a jeho obyvateľov.

Život, povolanie a poslanie

Prostredie, v ktorom sa narodil, ho predurčovalo na svedomitosť a bohabojnosť v každodennom živote. A tak nečudo, že od detstva bol vďaka dobrému príkladu rodičov a miestnych kňazov spojený s Božou Cirkvou na celý život.

Kňaz, náročný na seba

Od roku 1901, keď bol vysvätený za kňaza, sa usiloval svedomito vykonávať pastoračnú službu pre svojich veriacich všade tam, kde bol poslaný. Bol askétom náročným na seba. Ako veľmi vnímavý duchovný správca sa venoval najmä chudobným ľuďom, ktorí trpeli hlavne dôsledkami prvej svetovej vojny.

Aktívne sa podieľal na vzniku prvej Československej republiky. Patril medzi tých slovenských národovcov, ktorí v Martine v roku 1918 prijali Deklaráciu slovenského národa.

Pastier diecézy

Roku 1920 v novembri bol vymenovaný za spišského biskupa. Odo dňa svojej vysviacky prežil 44 rokov ako pastier diecézy, hoci jeho  poslanie pastiera  malo rozličné podoby. Ako biskup mal predovšetkým na zreteli dobro nesmrteľných duší,  venoval sa tomu celý svoj život.

Hlavnou prioritou jeho dušpastierskej činnosti bola starostlivosť o kňazov a kňazské povolania. Taktiež povzbudzoval k príkladnému kresťanskému životu aj svojich veriacich.

Pamätný deň biskupskej vysviacky

Slovenská republika a Štátna rada

Bol úzko spätý so slovenským národom, preto s radosťou uvítal vznik prvej Slovenskej republiky v roku 1939. V danej situácii ho považoval za záchranu národa pred okupáciou, chaosom a vojnovým ničením.

V rokoch 1940 – 1944 ho biskupský zbor delegoval do Štátnej rady. Vo funkcii pôsobil so súhlasom Svätej stolice. Išlo o politický orgán bez väčších reálnych kompetencií, ktorý sústreďoval okrem politikov aj zástupcov cirkví a kultúrnych inštitúcií.

Na základe pôsobenia v Štátnej rade boli po roku 1945 proti nemu vznesené obvinenia ako voči prívržencovi ľudáctva, ktorý sa málo zastával židov, a ktorému išlo hlavne o „osobný prospech“.

Nebyť udalostí po roku 1945 tak ako ich poznáme, s veľkou pravdepodobnosťou by dokončil beh svojho života ako filantrop, ten, ktorý má zvlášť rád ľudí.

Všetky informácie, ktoré sú mu pripisované (antisemitizmus, arizácia) boli vyvrátené a boli vykonštruované komunistickou propagandou, žiaľ tieto nepravdy sú o ňom šírené aj dnes, zvlášť nepriateľmi Cirkvi.

Odpor voči komunizmu

Biskup Vojtaššák preukázal osobnú statočnosť a po roku 1948 sa otvorene postavil na odpor voči snahám komunistov podriadiť si a likvidovať Cirkev.

Preto bol v roku 1950 zaistený, kruto mučený a vo vykonštruovanom procese v roku 1951 v Bratislave odsúdený na 24 rokov väzenia spolu s biskupmi Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom.

Mučeníctvo

Život biskupa Vojtaššáka poznamenali dve ideológie, ktoré dominovali Európe 20. storočia. Prvou bol komunizmus a druhou nemecký národný socializmus.

Obidve tieto ideológie mali spoločné črty – usilovali sa radikálne zmeniť spoločnosť aj za cenu násilia a získať úplnú kontrolu nad človekom a spoločnosťou. Náboženstvo im bolo na ceste za ich cieľom prekážkou.

Biskup Vojtaššák si nebezpečenstvo týchto ideológií uvedomoval. Boľševizmus vnímal ako nebezpečenstvo pre usporiadanú ľudskú spoločnosť, osobitne pre rodinu, cirkev i mládež.

Internácia a väznenie

Po roku 1945, keď sa komunistická strana stala súčasťou vlády, bol biskup Vojtaššák internovaný a potom väznený. Súviselo to s jeho odporom proti poštátneniu cirkevných škôl a s funkciou podpredsedu Štátnej rady Slovenskej republiky. Radikálne odmietal spoluprácu s komunistickou mocou, ktorá chcela dostať Katolícku cirkev pod štátnu kontrolu. Sloboda všetkých biskupov v ČSR bola kontrolovaná tzv. vládnymi zmocnencami, ktorých odmietal. Ako verejne činná osobnosť, známa nielen medzi katolíkmi, bol preto označený za vlastizradcu.

Tvrdý väzenský režim spojený s neľudskými výsluchmi viedli k zhoršeniu zdravotného stavu biskupa Vojtaššáka. V auguste 1945 ho museli hospitalizovať na internom oddelení. Napriek silnému politickému tlaku z vedenia komunistickej strany nebol biskup Vojtaššák obžalovaný a postavený pred súd. Dňa 8. 9. 1945 bol prepustený z vyšetrovacej väzby. Do svojho biskupského sídla sa vrátil 28. 11. 1945. Zásadnú zmenu v živote biskupa Vojtaššáka prinieslo definitívne prevzatie moci komunistickou stranou vtedajšej Československej republiky.

Pre svoj principiálny postoj a otvorenú obranu viery bol nenávideným a zároveň obávaným v očiach komunistickej moci. Podľa svojho vnútorného presvedčenia reagoval na všetky obmedzujúce opatrenia komunistického režimu. Večer 15. 9. 1950 ho orgány ŠtB ľsťou uniesli z biskupskej rezidencie do väznice ŠtB v Ruzyni.

Fyzické násilie a psychický nátlak

Biskup Vojtaššák bol vyšetrovaný  použitím fyzického násilia a psychického nátlaku. Musel absolvovať kruté vyšetrovacie metódy, vyskúšané  v sovietskej škole. Patrilo k nim nočné budenie, stále chodenie bez možnosti oddýchnuť si, bitka, trápenie hladom, vyhrážky smrťou, nadávky a pod. Cieľom tohto trýznenia bolo dostať ľudskú osobnosť  do stavu stresu,  apatie a rezignácie, aby  sa stala povoľným nástrojom bez vlastnej vôle,  svedčila sama proti sebe, a tak napokon podpisovala absurdné obvinenia.

Vojtaššáka v noci stále budili  a pri výsluchoch bili. Počas dňa mu dali 15 dkg chleba. Ak ho práve nevyšetrovali, musel chodiť po cele s rozmermi 2×2 m v drevákoch, od šiestej  ráno s krátkou obedňajšou prestávkou až do desiatej hodiny večer. Ak spadol od vyčerpania, obliali ho vodou a musel chodiť ďalej.

Odsúdenie za zločiny vojenskej zrady

Biskupa Vojtaššáka, vtedy 74 ročného, Štátny súd v Bratislave 15. 1. 1951 odsúdil za zločiny vojenskej zrady, velezrady, vyzvedačstva a úkladov proti republike (podľa zákonov 50/1923 Zb. a 231/1948 Zb.) na 24 rokov väzenia, konfiškáciu majetku, peňažný trest 500 000 Kčs.

Martýrium, ktoré biskup Vojtaššák prežíval po vynesení rozsudku pokračovalo vo výkone trestu. Po skončení procesu, vo väznici Krajského súdu v Bratislave, pri prechádzke na väzenskom dvore 24. 1. 1951 sa pošmykol na chodníku. Spadol, udrel si tyl hlavy a utrpel otras mozgu. Odvtedy trpel každodennými bolesťami hlavy.

V rokoch 1951 – 1956 vystriedal J. Vojtaššák väzenia s najprísnejším režimom (Leopoldov, Ilava, Praha – Pankrác)

Kritický zdravotný stav

Jeho zdravotný stav, znásobený vysokým vekom, bol kritický. Nestrácal však nikdy optimizmus a nesťažoval sa. Väzenskí lekári ho zaradili do nižšej zdravotnej klasifikácie.

Podľa vyšetrení trpel chronickou gastritídou a chronickým reumatizmom, mal herniu (prietrž) a hypertrofiu prostaty. Lekári ďalej zistili systolický šelest, edémy (opuchy) oboch končatín, obojstranný varikózny komplex a iné ochorenia. Vážil iba 57 kg.

Človek s takouto diagnózou mal žiť vo väzenskom prostredí, čím bol doslova odsúdený na pomalé zomieranie.

Ponižovanie a týranie

Biskup Vojtaššák sa vo výkone trestu stal častým terčom ponižovania dozorcov a niektorých spoluväzňov. Opäť musel zakúsiť bitku, hlad, nedostatok spánku, nočné budenia.

V leopoldovskej väznici chodili dozorcovia biskupa Vojtaššáka do jeho cely provokovať a týrať. Ponižovanie bolo spojené s výsmechom z jeho biskupskej hodnosti. Musel nosiť metlu namiesto biskupskej berly a pritom ho bili obuškami.

Viera dodávala biskupovi Vojtaššákovi vždy čerstvé sily. Počas väzby musel veľa času tráviť na samotke, v úplnej odlúčenosti od iných osôb. Nikdy sa nesťažoval na svoj vysoký vek a nehľadal úľavy. Usiloval sa vykonávať každú prácu, ktorú mu pridelili, hoci práve práca mu prinášala utrpenie.

Veľké utrpenie pre biskupa Vojtaššáka znamenal jeho pobyt v ilavskej väznici. Jeho spoluväzňami boli najmä kriminálnici, ktorí sa dopustili ťažkých násilných zločinov. Dramaticky sa zhoršil aj biskupov zdravotný stav.

Prerušenie trestu pre zhoršený stav

Príbuzní  márne, ešte v roku 1955, požadovali prerušenie trestu pre zhoršený stav. Trápil ho silný kĺbový reumatizmus, bolesti srdca a hlavy. Preto ho museli 7. apríla 1956 hospitalizovať vo väzenskej nemocnici. Generálny prokurátor vydal 14. 6. 1956 uznesenie, podľa ktorého prerušil Vojtaššákovi výkon trestu zo zdravotných dôvodov. (Dokument obsahuje  doslovnú zdôvodňujúcu formuláciu: „je stižen těžkou chorobou“). J. Vojtaššák bol umiestnený v starobinci v mestečku Děčín v českom pohraničí, zámerne 700 km od sídla svojej diecézy a od Slovenska. Martýrium však pokračovalo v podobe stáleho psychického stresu z obnovenia výkonu trestu a z nedostatku lekárskej starostlivosti.

Opätovné zaistenie, internácia a väzenie

Dňa 11. 4. 1958 ho zaistili orgány ŠtB a prechodne dali do internácie v Paběnicích. Ľudový súd v Prahe napokon dňa 5. 5. 1958 nariadil pre Vojtaššáka pokračovanie trestu. Dôvodom bolo zaistenie skupiny kňazov na čele s Viktorom Trstenským, ktorí s biskupom Vojtaššákom udržiavali kontakt.

Biskup Vojtaššák nastúpil do väzenia v Žiline a potom v Ilave. Z Ilavy ho eskortovali  do väznice vo Valdiciach pri Jičíně. Tu bol trestaný za poznámky ceruzkou, ktoré ešte v ilavskej väznici urobil do komunistického pamfletu Zrada a pád. Vedenie väznice to bralo ako trestný čin.  Osemdesiatdva ročnému väzňovi vymerali trest 10 dní korekcie a pokutu 50 Kčs. Biskup Vojtaššák nastúpil do korekcie 11. 11. 1960. Na protest proti nespravodlivému trestu vyhlásil hladovku, ktorú začal na druhý deň 12. novembra 1960. Náčelník väznice sa mu vyhrážal a vyjadril sa, že ho nechá „chcípnout“. Biskup Vojtaššák sa však nezľakol hrozieb.

Dňa 15. 11. 1960 mu podali stravu násilím. Bolo to ďalšie utrpenie, pretože následne sa dostavili zdravotné problémy – vracanie a hnačky. Do cely mu dali náročky vraha Václava Jandu a neskôr zlodeja a výtržníka Jozefa Klaudiusa, ktorí mu strpčovali život cez deň i v noci.

Odpustenie zvyšku trestu a nútený pobyt v Senohraboch

K prepusteniu biskupa Vojtaššáka z výkonu trestu došlo vďaka prebiehajúcim rokovaniam medzi zástupcami ČSR a Svätej stolice. Prezident ČSR rozhodnutím zo 4. 10. 1963 cestou milosti odpustil J. Vojtaššákovi zvyšok trestu. Biskup Vojtaššák opustil väzenie v Prahe – Pankráci 6. 10. 1963, mesiac pred dovŕšením 86 rokov.

Určili mu miesto núteného pobytu v charitnom domove v Senohraboch, okres Praha – východ. Bol to preňho ďalší tvrdý úder. Určite si celkom jasne uvedomil, že vedúci činitelia režimu nechcú, aby zomrel doma. Biskup Vojtaššák s podlomeným zdravím a vo vysokom veku definitívne odcestoval do Senohrabov 28. 10. 1963. Internačný režim tu bol o niečo miernejší. Chýbali ozbrojené stráže a psy, ale ďalej fungovali skryté nitky ŠtB, ktoré mali zabezpečiť jeho kontrolu.

Biskup Vojtaššák  napriek prežitému utrpeniu a vysokému veku vyvíjal neohrozené aktivity s cieľom oživiť náboženský život.

Smrť v nemocnici v Říčanoch a pohreb v Zákamennom

Dňa 2. augusta 1965 musel byť Vojtaššák po mozgovej príhode prevezený do nemocnice v Říčanoch pri Prahe, kde o dva dni zomrel v požehnanom veku 87 rokov. Vďaka pohotovosti pozostalých a veriacich sa jeho ostatky podarilo previesť a pochovať v rodisku v obci Zákamenné na Orave.

Symbol trpiaceho katolíckeho Slovenska

Biskup Ján Vojtaššák sa pre svoju vieru a neúnavný aktivizmus stal terčom nenávisti všetkých tých jednotlivcov a skupín, ktoré odmietali katolicizmus.

Stal sa obeťou vykonštruovaného politického procesu. V komunistických väzeniach strávil celkovo 11 rokov a 1 mesiac, v internácii 2 roky. Počas výkonu trestu bol vydaný na  nemilosť tých, ktorí mu spôsobovali nesmierne fyzické a psychické muky. Jeho zdravotný stav sa v dôsledku toho rapídne zhoršil, no nikdy sa  nevzdal a stále dúfal. Prijatím utrpenia dostal nové sily a dokázal byť oporou pre iných trpiacich. Stal sa tak všeobecne prijímanou autoritou, patriarchom nespravodlivo väznených, symbolom trpiaceho katolíckeho Slovenska.

Napriek prežitým príkoriam odpustil svojim trýzniteľom. Mučeníctvo biskupa Vojtaššáka malo byť pomalým umieraním spojeným s ustavičným trápením a šikanovaním. Smrti biskupa vo väzení sa režim obával, preto si volil zákernejšiu cestu. Biskup Vojtaššák mal načisto vymiznúť aj z pamäti veriacich. Buď sa oficiálne vôbec nespomínal alebo zmienka o ňom musela byť negatívna. Napriek tomu sa zachovala medzi veriacimi živá úcta, ktorá trvá dodnes.

Keď si Spišská diecéza v roku 1976 pripomínala 200 rokov od svojho založenia, cirkevný tajomník, ktorý bol na tejto slávnosti prítomný poznamenal, že „tu cítiť Vojtaššákovho ducha“. Toto bolo potvrdením skutočnosti, že biskup Vojtaššák žije v spomienkach ako dobrý pastier nielen u svojich kňazov, ale aj u ostatných ľudí. Svedectvo jeho života je preto vhodné, ba úctyhodné, aby bolo dané ako príklad aj pre celý svet.

Vypočutia súkromných modlitieb na príhovor biskupa

Od začatia procesu blahorečenia Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, boli zaznamenané viaceré prípady vypočutia súkromných modlitieb na jeho príhovor. Boží ľud nielen zo Spišskej diecézy, v ktorej biskup Ján pôsobil, a z ktorej pochádzal, sa denne modlí za jeho blahorečenie a s dôverou sa k nemu obracia s prosbami o príhovor a o vyprosenie rôznych potrebných milostí.

Boží sluha sa počas svojho života snažil ľuďom pomáhať ako len vedel a mohol. Sme presvedčení, že podobne to robí aj dnes. Svojím príhovorom pred Bohom vyprosuje mnohé potrebné milosti tým, ktorí ho o to s dôverou prosia, aj preto sme si ho v našej nadácii vyvolili za patróna.

Nebojme sa prosiť o príhovor Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka.

Súkromné modlitby na jeho príhovor boli zaznamenané najmä v týchto situáciách:

Sú mnohé ďalšie situácie, keď nám naše ľudské sily nestačia. Vtedy sa môžeme s dôverou obracať na tých, ktorí už mnohým pomohli, lebo pomáhať vedia a radi sa pred Bohom pripoja k našim vrúcnym modlitbám.

Po tejto veľkej osobnosti sú dnes pomenované viaceré inštitúcie na Slovensku ako napríklad kňazský seminár, či pastoračné centrum pri KÚ v Ružomberku.

Modlitba za blahorečenie otca biskupa Jána Vojtaššáka

Všemohúci Bože,
vyvolil si si svojho služobníka Jána Vojtaššáka,
aby trpel na Tvoju slávu a pre dobro Cirkvi.
Väznený, ponižovaný, opľuvaný, zosmiešňovaný
a prinútený vykonávať najposlednejšie práce,
niesol tento údel v hlbokej pokore.
Za hranicami Slovenska
prijal z Tvojich rúk kalich utrpenia.
Na pohľad nič nezostalo na ňom
z dôstojnosti veľkňaza Cirkvi,
podobne ako z Ježiša Krista,
keď ho viedli na Kalváriu,
však v jeho vnútri si žiaril Ty sám, Bože.
Prosíme Ťa, Večný Bože,
osláv svojho služobníka Jána,
aby sme si ho uctievali na oltároch celej Cirkvi.
Za jeho blahorečenie Ťa prosíme
skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Imprimatur 19.5.1995 + Dr. František Tondra

Pramene:

H.Kapitulský; Viera a život, II. (1992), č.4, str.309-311

Text pri kresbe v sakristii katedrály sv.Jána Krstiteľa v Trnave

J.Ch.Korec: Cirkev v dejinách Slovenska, Lúč, Bratislava 1994, str.675

B.Varsik; Myjava, Obzor, Bratislava 1985, str.66-67

Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum…, Strigonii 1894, str. 267, 291

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Bratislava 2000, str.1237

Zdroj: P.JÁN SIMONIDES, S.J. [online]. [cit. 2017-07-25].

viac na http://www.mariasoft.sk/myjava/simonides.htm

https://myspis.sme.sk/c/20935882/jan-simonides-jedno-meno-dva-spisske-osudy.html

www.biskup-jan.sk 

Pravda o biskupovi Jánovi – film